Literatúra

Životopis

Narodil sa na Orave ako tretie dieťa chudobného zemana a garbiara Mikuláša Országha Vyšňanovie a Terézie rodenej Medzihradskej. Základné vzdelanie nadobudol vo svojom rodisku, v Jasenovej a v Leštinách. Ako žiak mal veľmi dobré študijné výsledky a v roku 1862 sa dostal do gymnázia v maďarskom Miškovci. Tu býval u svojho strýka - krajčírskeho majstra. Na prázdniny nechodil domov, ale ostával v Miškovci, kde preštudoval celú strýkovu knižnicu. Tak si obľúbil poéziu a diela maďarských básnikov. Po strýkovej smrti v roku 1865 sa vracia domov na Slovensko a nastupuje na evanjelické gymnázium v Kežmarku. Po ukončení gymnaziálnych štúdií sa presťahoval do Prešova, kde študoval na Právnickej akadémii. Počas štúdia pracoval ako editor študentského almanachu Napred. Štúdium ukončil v roku 1872 a začal pôsobiť ako advokátsky koncipient v mestách ako Dolný Kubín, Martin alebo Senica. V roku 1875 v Budapešti vykonal advokátske skúšky a otvoril si v Námestove (1875 - 1899) samostatnú advokátsku prax. Všetky svoje tvorivé roky tak prežil na Orave, kde pôsobil taktiež ako člen súdu alebo vedúci filiálky Tatrabanky. V roku 1876 odišiel do Dolného Kubína, kde sa stal sudcom, a v máji sa oženil s Ilonou Novákovou, dcérou miestneho evanjelického seniora. Ich manželstvo bolo bezdetné, no keď v roku 1887 zomrela jeho matka, v roku 1888 jeho otec a o rok neskôr i jeho brat Mikuláš, rozhodol sa s manželkou, že adoptujú obe Mikulášove deti, Jaroslava a Sidóniu.

V máji 1918 viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe. Do svojho prejavu vložil náznak možného blízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Preto koncom toho istého roku nadšene privítal vznik Československa a s ním aj utvorenie reálnych perspektív pre slobodný rozvoj slovenského národného života. Krátko na to sa v roku 1921 začal rapídne zhoršovať jeho zdravotný stav, a po liečení v Prahe a Luhačoviciach napokon zomrel v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný.

Na počesť P. O. Hviezdoslava je pomenovaná planétka (3980) Hviezdoslav.

Tvorba

Jeho literárne začiatky neboli nijako jednoduché. Ešte počas štúdií začal písať prvé básne v maďarčine a nemčine, ktoré mali úspech u jeho učiteľov a taktiež s nimi získaval i rôzne ceny. Prvé pokusy o vydanie vlastného diela siahajú do 60. rokov 19. storočia, kedy oravskí národovci vydali vlastným nákladom jeho prvotinu Básnické prviesenky, ktorú vydal pod pseudonymom Jozef Zbranský. V roku 1871 zredigoval spolu s Kolomanom Banšellom almanach Napred, no tento zborník vyvolal v staršej generácii (napr. Jozef Miloslav Hurban, Andrej Sytniansky a i.) tak silný odpor, že tomuto mladému básnikovi nebolo umožnené uverejňovať diela v jedinom slovenskom literárnom mesačníku Orol. Táto situácia sa zmenila až po odchode Andreja Sytnianskeho z redakcie časopisu Orol. Okrem tohto časopisu uverejňoval svoje diela tiež v časopise Slovenské pohľady.

Jednoslovný pseudonym Hviezdoslav použil prvýkrát v roku 1877 v básnickom nekrológu za zosnulým Viliamom Pauliny-Tóthom, a dôrazne ho používal na podpisovanie svojich diel až do konca svojho života. Toto rozhodnutie nebolo náhodné. Menom Hviezdoslav si iba naplnil sen z detstva, kedy ho fascinoval pohľad na nekonečné priestory nočnej oblohy, posiatej nespočetným množstvom hviezd a súhvezdí.

Vo svojej tvorbe nadviazal na tvorbu slovenských romantických básnikov, najmä na tvorbu Andreja Sládkoviča. Postupne sa vyformoval na typ tvorcu vedome usilujúceho dosiahnuť vysokú mieru univerzálnosti svojho diela ako celku. Svoju tvorbu rozvíjal po línii lyrickej (reflexívna lyrika a prírodná lyrika) a epickej, ktoré realizoval veršom. V oblasti drámy sa pokúšal kombinovať verš s prozaickou vetou. Na jeho dramatickú tvorbu mali vplyv diela Williama Shakespeara alebo Friedricha Schillera. Diela však vyznievali pseudoromanticky a neboli technicky zvládnuté. Samostatný okruh v jeho diele tvorí tzv. biblická epika, spoločensky a filozoficky aktualizujúca biblické námety. Po roku 1900 dominujú v jeho tvorbe kratšie útvary – balady, historická epika a básne s ľúbostnou tematikou. Pre lyriku ako celok je charakteristické, že prejavy intímneho života i prejavy občianskeho postoja sa v nej prelínajú a tvoria jednotu, ktorá je zdrojom jeho básnickej veľkosti.

Hviezdoslav zaujímal aktívny formovateľsko-kritický vzťah k národnej realite. Jeho vzťah ku skutočnosti sa realizuje cez zámerné úsilie zjednocovať osobné a spoločenské momenty na základe dramatickej konfrontácie skúsenosti a ideálu. Lyrika je kľúčom k ideovej interpretácii jeho celého diela a je stále prítomná v každej etape jeho tvorby. Trvalým znakom Hviezdoslavovej lyriky je rozpätie od intímnych a rodinných motívov k problémom národným a svetovým, pričom sa toto rozpätie prehlbovalo o sociálne vzťahy vnútri vlastného národa.

Významnú súčasť Hviezdoslavovej tvorby tvorí jeho prekladateľská činnosť, kde v širokom rozsahu uplatnil svoju poetiku, no obsah a zmysel prekladanej poézie a drámy tlmočil verne a v duchu originálu. Prekladal diela ruských básnikov (Alexander Sergejevič Puškin - Cigáni, Boris Godunov, Kaukazský zajatec a iné, Michail Jurievič Lermontov - Démon), nemeckých básnikov (Johann Wolfgang Goethe - Faust a Friedrich Schiller - Pieseň o zvone), ale tiež prekladal diela z poľštiny (Adam Mickiewicz, Juliusz Slowacki). Prekladal aj divadelné hry z angličtiny (William Shakespeare - Hamlet, Macbeth, Sen noci svätojánskej), z maďarčiny preložil verše Sandora Petőfiho a hru Imreho Madácha Tragédia človeka.

Hviezdoslavov jazyk a poetika 

Jazyk diela Pavla Országha Hviezdoslava čaká na plné zapojenie do filozofického diskurzu. Sústavu Hviezdoslavových filozofických (explicitných a implicitných) významových útvarov by bolo možné označiť ako transrealizmus - jazyk, ktorým je napísané Hviezdoslavovo dielo, umožňuje „poňať i pomenovať všetky veci i všetky polohy ľudského ducha - od vesmírnych galaxií po najdrobnejšiu rastlinu na zemi, od dejinnej filozofickej reflexie po jednoduchý prejav ľudového myslenia, od najabstraktnejších pojmov vo sfére intelektu po konkrétny inštrumentár roľníkovej práce.“

Tento jazyk umožňuje pochopiť i vysloviť tragiku aj idylu života, vyjadriť pokoru i revoltu, precítiť a prežiť zúfalstvo i nádej. „Slovo tohto jazyka "dopadá celou plochou presne ta, kam bolo mierené, (...) je to reč, ktorá si práve pri tomto všadeprenikaní buduje pevný vnútorný poriadok, umelecky opretý o významovú presnosť prehovoru a konštrukčne vyváženú líniu verša.“

Dielo

Lyrické cykly 

• 1882 / 1886 - Sonety
• 1885 / 1896 - Letorosty I., Letorosty II. a Letorosty III.
• 1885 / 1896 - Žalmy a hymny
• 1898 - Prechádzky jarom
• 1898 - Prechádzky letom
• 1903 - Stesky
• 1914-1918 - Krvavé sonety

Básnické zbierky a ostatná poézia

• 1868 - Básnické prviesenky Jozefa Zbranského
• 1879 - Ilona Žltovlas
• 1880 - Krb a vatra (len rukopis, zbierka nevyšla)
• 1888 - Čierny rok
• 1888 - Mlyn v Tatrách
• 1889 - Na obnôcke
• 1890 - V žatvu
• 1891 - Poludienok
• 1892 - Večera
• 1909 /1911 - Dozvuky

Epické diela 

• 1882 - Agar
• 1884 /1886 - Hájnikova žena
• 1888 - Bútora a Čútora
• 1890 - Ežo Vlkolinský
• 1884 /1886 - Gábor Vlkolinský
• 1892 - Ráchel
• 1897 - Vianoce
• 1900 - Kain táto zbierka nebola vydana

• 1900 - Sen Šalamúnov

Drámy

• 1868 - Vzhledanie
• 1869 - Pomsta
• 1871 - Otčim
• 1879 - Oblaky
• 1904 - Na Luciu
• 1909 - Herodes a Herodias

Literatúra o Hviezdoslavovi 

• Stanislav Šmatlák (zostavovateľ) - Hviezdoslav zblízka
• Stanislav Šmatlák - Vulkán poézie
• Stanislav Šmatlák - Na návšteve u Hviezdoslava
• Ján Sloboda (zostavovateľ) - A pravda tvoje putá zvliekne
• Augustín Maťovčík - Herold svitajúcich časov Hviezdoslav
• Nora Baráthová - Študent
• Hviezdoslav v kritike a spomienkach

Hviezdoslav
slovenský spisovateľ, básnik a dramatik
Narodenie	2. február 1849 Vyšný Kubín, Uhorsko
Úmrtie	8. november 1921 (72) Dolný Kubín, Česko-slovenská republika, dnes Slovensko
Pozri aj Biografický portál

Hviezdoslavovo námestie

Hviezdoslavova busta v Maďarsku v meste Kiskőrös

Pamätná tabuľa v Prešove

Hviezdoslavova ulica